Minulý týždeň inštitút INEKO zverejnil rebríček slovenských škôl s prehľadom úspešnosti škôl podľa výsledkov žiakov. Medzi rodičmi to, prirodzene, vzbudilo záujem. Dnes neexistuje iný spôsob, ako medzi sebou porovnávať rôzne školy. Ak sa chcú rodičia škôlkara obzerať po základnej škole, nemajú ako inak zistiť, ktorá škola je najlepšia.
Ani rebríček škôl nedokáže povedať všetko o kvalite školy. Priznáva to aj INEKO, ktoré zdôrazňuje, že ide iba o porovnanie výsledkov žiakov zo slovenčiny a z matematiky v testovaniach piatakov a deviatakov. Od dobrej školy však chce rodič viac než len jednotku z matematiky.
Opýtali sme sa odborníkov, aké signály by si mali rodičia všímať, keď chcú odlíšiť dobrú školu od nekvalitnej.
1. Najbližšia je najlepšia
Najlepšia škola je tá za rohom, hovorí sa vo Fínsku, ktoré je známe kvalitnými školstvom. U nás si to tak rozhodne nedovolíme povedať. Na Slovensku nie je nezvyčajné, ak má človek za rohom školu s hroznou povesťou.
Aj napriek tomu odborníci tvrdia, že po najbližšej škole treba siahnuť ako po prvej možnosti. Prvou výhodou je ľahší rodinný manažment – je ideálne, ak dieťa chodí do školy peši a netrávi čas v zápchach. „Rodina ani dieťa nestrácajú čas zbytočnými presunmi, čas môže dieťa využiť na iné činnosti alebo oddych,“ hovorí riaditeľka Súkromnej základnej školy v Senci Iveta Barková, ktorá vlani získala titul Učiteľka roka.
Veľkou výhodou je, že dieťa má väčšiu šancu, že jeho spolužiaci bývajú blízko. Stretávať sa tak môžu aj po vyučovaní. „Keď môže dieťa chodiť do školy peši spolu so svojimi kamarátmi, vytvárajú sa tým prirodzené sociálne vzťahy a zároveň sa rozvíjajú životné zručnosti – priateľstvo, zodpovednosť, zvedavosť či odvaha,“ tvrdí Barková.
Odborník Jozef Miškolci dokonca považuje blízkosť školy za jediné kritérium, ktoré by mali rodičia brať do úvahy. A to aj v prípade, že za rohom je obyčajná priemerná škola – síce neexceluje výsledkami, ale nevyskytujú sa tam ani hrubé porušenia vyučovania.
Vezmime si napríklad vysokoškolsky vzdelaných rodičov s predškolákom, ktorý už teraz inklinuje k matematike. Miškolci argumentuje, že keď rodičom záleží na čo najväčšom rozvíjaní jeho matematického potenciálu, v elitnej a výberovej škole sa to nemusí podariť.
„Už niekoľko výskumov ukázalo, že keď je nadané dieťa v elitnej škole alebo v tej bežnej, má nakoniec rovnaké výsledky. Nepotvrdilo sa, že v elitnej škole dosiahlo oveľa lepšie výsledky,“ tvrdí. Prečo? Podľa Miškolciho na to odborníci nevedia presne odpovedať, ale jednou z možností je diverzita triedy. Členovia skupiny napredujú lepšie vtedy, ak je rozmanitá než jednoliata.
Ak je dieťa nadané, bude úspešné aj v priemernej škole. No pridanou hodnotou preňho bude, keď sa dostane do kontaktu s deťmi z rôznych rodín – chudobnejších, bez vysokoškolsky vzdelaných rodičov alebo z rodiny samoživiteľky. „Dieťa to vybaví zručnosťou komunikovať, vytvárať si priateľstvá, neuzatvárať sa. To je podľa mňa cennejšie než vedieť vypočítať rovnicu s tromi neznámymi,“ hovorí Miškolci.
Aj keď rodičia chcú to, čo je najlepšie pre ich dieťa, podľa Miškolciho je aj spoločenská zodpovednosť nevyťahovať šikovné deti z bežných škôl. Je dobré, ak práve vzdelaní rodičia tlačia na priemerné školy, aby sa zlepšovali a vyrovnávali. Potom budú mať šancu na dobré vzdelanie aj deti z menej vzdelaných rodín.
„Je dôležité, aby okrem slobody voľby štát robil niečo pre zlepšenie aj tých najslabších škôl – niekedy ľudia nemajú inú voľbu,“ tvrdí poradca ministra školstva Daniel Bútora.
2. Čo vôbec od školy chcem?
Každý rodič môže od dobrej školy očakávať niečo iné. Odborníci odporúčajú najprv si sadnúť a porozmýšľať, čo to vlastne je.
Bývalá hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová vidí niekoľko možných skupín. Pre časť rodičov sú najdôležitejšie dobré výsledky „a niektorí dokonca nehľadia na to, za akú cenu sú dosahované“. Naopak, iní rodičia si želajú, aby bola škola pre dieťa bezpečným prostredím, pričom dôraz na výsledky je minimálny.
„Časť rodičov má predstavu, že škola má byť prípravou na život, bez toho, aby mali túto predstavu lepšie konkretizovanú,“ tvrdí Kalmárová.
Sú rodičia, ktorí si želajú solídne vzdelanie, ale záleží im aj na formovaní osobnosti dieťaťa. „Očakávajú, že škola cielene prispeje k tomu, že dieťa bude mať stále a výrazné názory, ktoré bude schopne obhájiť, že nebude arogantné, ale otvorené a sebavedomé, že bude schopné prejaviť pozitívny vzťah k iným ľuďom, že bude schopné pokúšať sa vyrovnať s vlastnými problémami a bude vedieť posúdiť, čo je správne a nesprávne konanie,“ zhŕňa Kalmárová.
Rodičia by si mali očakávania utriediť a porovnať ich s vybratou školou. „Aby neskôr neprišlo k sklamaniam či k nedorozumeniam,“ dodáva riaditeľka Barková.
Podľa Miškolciho môžu rodičia uprednostniť menšiu školu rodinného typu, kde je menej ako sto žiakov. Alebo ak im záleží na dobrej výučbe angličtiny, vybrať si môžu školu, kde venujú cudziemu jazyku najviac hodín.
Kde to zistiť? „Odporúčam získať informácie o škole, kam chodia deti ich známych, ktorí majú od školy podobné očakávania,“ radí Kalmárová. Školy robievajú aj dni otvorených dverí, kde sa dá priamo učiteľov opýtať, ako ich škola spĺňa rodičovské očakávania.
Informácie sa zvyčajne dajú nájsť aj na webe školy. Každá škola má svoj vlastný „plán“, teda školský vzdelávací program, ktorý musí povinne zverejniť. V ňom vie rodič nájsť zameranie školy a to, čo by mal žiak vedieť na konci každého ročníka.
3. Ako sa v škole učí – balans medzi bifľovaním a tvorbou
Každý rodič chce moderné vyučovanie, ideálne každú hodinu podobnú Hejného matematike. Inovatívne vyučovanie sa však nemusí rovnať vysokým priečkam v rebríčku INEKO. Dobre vyplnený test totiž neznamená, že žiak dokáže uspieť na každom pohovore.
Rodičia by si mali všímať, či škola bazíruje na vedomostiach, poznámkach a testoch alebo, naopak, učí deti rozmýšľať. „Dáva škola dôraz na správne odpovede, alebo viac na správne otázky, či vôbec na schopnosť sa pýtať?“ spresňuje Bútora.
Podľa Kalmárovej je dobrá škola zameraná na rozvoj logického myslenia aj mäkkých zručností. „Pamätám sa, že začínajúci riaditeľ istého prestížneho pražského gymnázia na otázku, čo považuje za najväčšiu pedagogickú výzvu, odpovedal: Nájdenie balansu medzi bifľovať, bifľovať, bifľovať a tvoriť, tvoriť, tvoriť,“ hovorí. „Chcel tým zrejme povedať, že bez príslušného poznatkového základu nemôže vzniknúť nič zmysluplné a ak nie sú oba pedagogické prístupy vyvážené, tak sú vo vzdelávaní slepou cestou.“
Ako zistiť, či škola učí inovatívne? Zvyčajne o tom informujú aj na svojom webe v profile školy, kde sú dobrými signálmi slová ako Hejného matematika, konštruktivizmus, problémové vyučovanie, rovesnícke vyučovanie; či vedie žiakov ku kritickému mysleniu, k bádaniu, argumentácii.
Podľa Bútoru sa to dá spoznať aj tak, že sa rodič porozpráva s učiteľmi alebo so staršími žiakmi. A to cielenými otázkami o spôsobe vyučovania. Napríklad: „Aké domáce úlohy dostávajú? Sú to memorovačky alebo aj otázky na rozmýšľanie?“
Dôležité je pozrieť sa aj na to, aká je klíma školy. Ako so žiakmi hovoria učitelia? Ako sa rozprávajú s rodičmi? Má škola „ducha“, teda víziu a hodnoty, ktoré žiaci poznajú a s ktorými sa stotožňujú? To sa dá opäť zistiť rozhovorom s rodičmi žiakov školy alebo učiteľmi.
4. Učia sa aj učitelia?
Ako však overiť, či škola iba deklaruje inovatívnu výučbu alebo ju aj naozaj napĺňa? Prostredníctvom učiteľov. Odborníci sa zhodujú, že kvalita školy sa dá poznať podľa toho, či dbá na vzdelávanie učiteľov a dobrú atmosféru v zborovni.
Rodič si môže všímať, či vedeniu školy záleží na vzdelávaní učiteľov a motivuje ich k tomu. „Chodia na učiteľské konferencie, sledujú moderné trendy? Má škola interné vzdelávanie učiteľov? Robia učitelia otvorené hodiny pre rodičov?“ dáva tipy na otázky Daniel Bútora.
Rodičia by si teda mohli u učiteľov zisťovať, či sa aj oni chodia učiť. Či chodia na workshopy, sú členmi učiteľských združení alebo vzdelávacích organizácií. Alebo či majú mentorov, ktorí im pomáhajú zavádzať inovatívne metódy. Ak totiž učiteľ povie, že vedie žiakov ku kritickému mysleniu, dôležité je vedieť aj to, s kým to konzultuje.
Signálom dobrej atmosféry medzi učiteľmi je aj fluktuácia – dobrým znakom je, ak je učiteľský zbor relatívne stabilný. „Prirodzené striedanie generácií učiteľov je bežný jav. Ak je fluktuácia nadmerná a zasahuje učiteľov každého veku, tak zrejme niečo nie v poriadku v oblasti riadenia,“ tvrdí bývalá školská inšpektorka Kalmárová.
Dôležité je podľa nej aj to, či sú učitelia ochotní tráviť v škole aj viac času. „Čo znamená, že sú k dispozícii deťom aj mimo vyučovania, ak je potrebná ich osobitná podpora.“
Podľa Bútoru je dôležité spoznať aj to, ako je škola vedená z riaditeľne. Vie ľavá ruka, čo robí pravá? Bútora priznáva, že to sa bežnému rodičovi zisťuje ťažko. Dajú sa však hľadať nepriame indikátory: či je v škole zabehnutý fungujúci systém, procesy a či ľudia vedia, čo majú robiť. „Ale nemalo by to fungovať ako vojenská jednotka,“ varuje.
„Ak mám možnosť hovoriť s učiteľom, môžem sa ho opýtať, ako reaguje vedenie na jeho alebo jej podnety, o čom sú porady s učiteľmi, čo konkrétne vedenie najviac oceňuje na svojich učiteľoch – či sú to olympiády a súťaže, alebo aktivity, ktoré zapoja všetky deti,“ dodáva Bútora.
5. Pekná škola, ktorá nie je zamknutá
Pekné priestory nie sú všetko, upozorňujú hneď na začiatok tohto bodu odborníci. Ak má škola najnovšie priestory a interaktívne tabule, nemusí to znamenať, že deťom odovzdáva aj najmodernejšie vzdelanie. Hovorí to skôr o šikovnosti riaditeľa nájsť peniaze na rekonštrukciu, nie o tom, ako dobre osobnostne vedie tím učiteľov.
„Nemyslím si, že k dobrému vzdelaniu a k šťastiu dieťaťa viac prispeje školský bazén a superrýchla wifi než kompetentní a ústretoví učitelia, ktorí sú ochotní a schopní rozmýšľať o cestách vedúcich k úspechu každého žiaka,“ vysvetľuje bývalá školská inšpektorka Viera Kalmárová.
Riaditeľka Iveta Barková však dodáva, že stav budovy a areálu školy majú určitý význam. „Pretože to veľmi ovplyvňuje vzťah dieťaťa ku škole – či má škola vonkajší areál, ihriská a športoviská, či je škola bezpečná z hľadiska dopravnej situácie,“ hovorí riaditeľka.
Dôležité je, či škola efektívne využíva moderné vybavenie a či interaktívne tabule nepoužíva iba na ďalšie frontálne vyučovanie. Môže sa opýtať aj rodičov a žiakov školy – aké sa v škole používajú učebnice? Sú hravé alebo sú z 80. rokov? Preberajú deti na hodinách látky zaradom z učebnice alebo na hodine aj experimentujú a skúšajú prísť na poznatky sami?
Pozrieť sa dá aj na to, či moderný areál a športoviská škola so žiakmi aj aktívne využíva. A teda akú majú ponuku krúžkov, či si žiaci môžu užiť rozmanito peknú telocvičňu aj po vyučovaní, ak ich láka šport.
Dôležité je podľa odborníkov aj to, či je škola otvorená – pre verejnosť, rodičom alebo zmene. Napríklad či robí deň otvorených dverí, či má informačne bohatý web a sociálne médiá. „Je vedenie školy otvorené a predstaví záujemcom o štúdium svoj školský vzdelávací program aj osobne na informačnom stretnutí?“ ponúka príklad riaditeľka Barková.
Znakov otvorenosti je podľa Daniela Bútoru viacero. Rodičov v škole sa možno opýtať napríklad tieto otázky: Je funkčná rada rodičov? Ako často sa stretávajú s vedením školy a s učiteľmi? Na aké projekty škola pozýva rodičov? Ako reaguje na ich podnety? Robia sa spoločné akcie medzi učiteľmi a rodičmi, napríklad spoločné výlety?
S tým súhlasí aj Kalmárová. Podľa nej je dobrým znakom, ak sa škola snaží stále zlepšovať. „Čo znamená aj priznanie, že existujú oblasti, kde sa jej úplne najlepšie nedarí,“ tvrdí. Rodič má možnosť zistiť, aké zmeny škola plánuje a prečo k nim dochádza. „Rozhodne sa nedá dôverovať škole, ktorá o sebe hovorí iba v superlatívoch,“ dodáva Kalmárová.
Prečo rebríčky nepovedia všetko
O tom, akú výpovednú hodnotu majú rebríčky škôl, sa odborníci sporia už roky. Inštitút INEKO vysvetľuje, že pre rodičov majú byť iba kúskom do mozaiky. „Upozorňujeme aj na portáli, aj vo všetkých našich výstupoch, že rebríčky nie sú a nemajú byť jediným faktorom pri výbere,“ tvrdí Matej Tunega.
Podľa Jozefa Miškolciho ide tvorba rebríčkov presne proti tomu, ako by mal vyzerať dobrý systém základných škôl – školy by mali byť v porovnateľnej kvalite. Dobrá škola by mala byť tá za rohom, aby bol školský systém vyrovnaný a poskytol dobrý štart do života všetkým deťom. „Rebríčkovanie škôl pokrivuje systém a prispieva k selektívnosti,“ hovorí Miškolci. Podľa neho to motivuje vzdelaných rodičov, aby deti dávali do výberových škôl. A takisto to poháňa školy v honbe za výsledkami a „výberovosťou“.
Bývalá školská inšpektorka Viera Kalmárová si myslí, že to celkom tak nie je a týmto názorom podceňujeme rodičov aj školy. „Ja osobne sa so záujmom na výstupy pozriem, a to aj napriek tomu, že sa často môj pohľad na fungovanie konkrétnych škôl odlišuje od ich umiestnenia v rebríčku,“ hovorí Kalmárová. Ako inšpektorka vie, že do hodnotení kvality škôl vstupuje mnoho faktorov, ktoré sa odmerať jednoducho nedajú.
INEKO zostavuje rebríček na základe porovnania výsledkov žiakov z Testovania 5 a 9, ako aj na základe výsledkov maturít. Pri hodnotení základných škôl sú faktormi výsledky Testovania 9 (váha 60 %), Testovania 5 (20 %) a mimoriadne výsledky žiakov v súťažiach oceňovaných ministerstvom školstva (20 %).
Pri stredných odborných školách sa pri hodnotení berú do úvahy písomné maturity (40 %) a regionálna uplatniteľnosť študentov (50 %) – je to pomer nezamestnanosti absolventov k priemernej miere nezamestnanosti v okrese. Mimoriadne výsledky študentov majú váhu 10 %. Pri gymnáziách sa hodnotia podobné ukazovatele, ale s inou váhou, a to postupne 60, 25 a 15 %. Pri všetkých školách berie INEKO do úvahy údaje za posledné dostupné 4 školské roky (novšie údaje majú vyššiu váhu).
„Rebríčky môžu byť užitočným pomocným ukazovateľom pri výbere školy, najmä by však mali pritiahnuť záujem verejnosti k diskusiám o kvalite škôl,“ tvrdí Tunega z INEKO.
Miškolci upozorňuje, že do úvahy sa v rebríčku berú iba výsledky čitateľskej a matematickej gramotnosti. Nadanie detí je však omnoho komplexnejšie – nezohľadňuje prírodovedné záľuby, umelecké či športové nadanie detí.
Rebríček nevie zhodnotiť ani to, ako škola dokáže deti posunúť – teda odmerať výsledky žiaka v prvom ročníku a porovnať ich v deviatom ročníku. Vo výberovej škole, kde robia deti napríklad prijímacie skúšky, sa totiž môže stať, že potenciál detí neposunuli ani o kúsok ďalej. Naopak, škola s deťmi, ktorým ide učenie ťažšie, môže v ich vzdelávaní urobiť veľké pokroky. No aj tak v rebríčku skončí pod elitnou školou.
Podľa Tunegu by rebríčkom pomohlo, ak by ministerstvo školstva začalo merať a zverejňovať pridanú hodnotu jednotlivých škôl. „A pokiaľ by zároveň sledovalo vzdelávacie cesty jednotlivých žiakov, poznali by sme úspešnosť absolventov pri prechode na vyšší stupeň vzdelávania,“ dodáva.
Podľa Kalmárovej je však zavádzajúce, že na webstránke INEKO je rebríček zverejnený pod záložkou Kam na základnú a strednú školu. „V tomto vidím isté nebezpečenstvo, ktoré môže viesť k chybnému rozhodnutiu rodiča, ktorý hľadá pre svoje dieťa to najlepšie, ak výber školy založí výlučne na poradí škôl v rebríčku,“ dodáva.
Prevzaté z: https://dennikn.sk/3209366/ako-spoznat-dobru-skolu-ked-chcete-viac-ako-len-jednotku-z-matematiky-a-prve-miesta-v-rebrickoch/?ref=tit1, autorkou je Denisa Gdovinová, redaktorka denníka N