Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Musí sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“ – nemajú k tomu ani zrelosť, ani skúsenosti. Deti predovšetkým prežívajú. Preto aj dobre vedené a milované dieťa prežíva nástup do materskej školy ako obrovskú záťaž.
Čo by sme teda nemali podceniť?
Je to niekoľko faktorov: dieťa by malo mať prežitý proces, ktorému sa ľudovo hovorí „obdobie vzdoru“. Je to proces, ktorý dieťaťu vytvára predstavu a skúsenosť, že sa svet netočí len okolo neho – niektoré javy sa dejú, aj keď sa mi to nepáči a niektoré sa nedejú, aj keď sa mi to páči. A je nutné, aby túto skúsenosť dieťa nezískavalo až samotným zaškolením. Odrazí sa to totiž na jeho vzťahu ku škole na celý život.
Ďalším faktorom je vnútorná zrelosť – fakt, že dieťa má vybudovanú dostatočnú citovú autonómiu vo vzťahu k matke. Inými slovami nesmie prepadať panike, že ak ju pár hodín neuvidí, tak ju už neuvidí nikdy. Lenže je v tom háčik – nejedná sa len o proces, že musí bez mamy vydržať, ale ešte naviac bez nej musí vydržať v inom prostredí. Preto je potrebné deti „otužovať“ nielen na neprítomnosť mamy, ale tiež na neprítomnosť mamy v iných prostrediach. Dobrým merítkom je to, či je dieťa schopné prespať u babky alebo tety, prípadne u kamarátky bez mamy a bez toho, aby sme riešili paniku: „Mami, okamžite si pre mňa príď…“
Veľmi dôležité je uvedomiť si tiež, že argument „on sa do škôlky teší“ alebo „on potrebuje ísť už medzi deti“ je slepý – dieťa nevie, čo je to chodiť do škôlky každý deň a byť tam každý deň bez mamy!
A, samozrejme, platí, že dieťa by nástupom do škôlky malo byť úplne samostatné, čo sa týka sebaobsluhy. Teda, že samo obliečie, prezliečie, obuje, prezuje, naje sa, vysmrká sa, utrie si zadoček a pod.
Prečo ?
Pokiaľ ku svojej sebaobsluhe potrebuje dospelého, je v situácii, ktorá pre neho nemá riešenie. Musí sa o neho postarať vľúdna, ale úplne cudzia osoba. Čo má zase vplyv na jeho sexuálny a intímny vývin. Nezabúdajme pri tom na to, že aj veľmi dobre pripravené dieťa si v materskej škole zvyká približne 6 mesiacov.
Niektoré deti prežívajú vstup do MŠ obzvlášť náročne. Prečo je to tak?
Táto zmena je náročná pre všetkých. Len pre niektoré deti je náročnejšia. Stále sa podceňuje, že sme tvory veľmi závislé na „svojom priestore“, „svojom mieste“ a „svorke“. Keď si uvedomíte, prečo sa tešíte domov, máte odpoveď. A teraz si predstavte, že máte tri roky a máte sa zmieriť s tým, čo nechcete – byť odlúčený od maminky, spolu s množstvom iných, rovnako neistých detí v starostlivosti vzdelaných, vľúdnych, ale proste cudzích žien v úplne novom cudzom prostredí.
A k tomu sú niektoré deti viac citlivé na mnoho javov – rovnako ako dospelí sú deti najrozdielnejšie v tom, na čo sú zvýšene citlivé. Môže to byť adaptácia na zmenu, vyššia dispozícia k závislostiam ( tá sa spozná okrem iného práve zvýšenou fixáciou dieťaťa na mamu), súrodenec, s ktorým je mama doma… Za nepochopiteľné považujem, že sa nikto nezaoberá faktom, že deti, ktorých matky sú doma, nemajú ako pochopiť, prečo majú byť odložené v materskej škole. To masívne to ovplyvňuje ich sebadôveru, vzťah so súrodencom a tým pádom i vzťahy v živote.
Ako náročný môže byť rozdiel medzi domovom a škôlkou ? Pomôže vyhovieť každej jednej potrebe dieťaťa?
Nie je rozumné vyhovieť všetkým potrebám detí. Je to v skutočnosti daň z prebytku. Deti majú byť optimálne citovo sýtené. Platia tu dve pravidlá, ktoré je ťažké spochybniť: 1. Dieťa neumrie dobrovoľne hladom. 2. Dieťa sa nedá rozmaznať nehou.
Rodičia sa majú riadiť pravidlom, že dieťa bude milované tak, ako potrebuje – hovorí sa tomu citové evolučné optimum. A potom má dostať to, čo potrebuje „k prežitiu“. A o všetko ostatné by sa malo naučiť zaslúžiť. Dnes deti všetko dostávajú, skôr, ako si to stihnú priať. A to, že v materskej škole dieťa zistí, že nie je stredobodom sveta, je informácia o už zmienenom fakte, že nemá prežitú kľúčovú skúsenosť „obdobie detského vzdoru“.
Je pre učiteľky väčšia záťaž získať disciplínu u detí v porovnaní s minulosťou?
Dnes je moderné deťom ustupovať a dúfať, že to „niekto“ opraví. Takže záťaž je na učiteľky obrovská, pretože deti v sebe väčšinou disciplínu a návyky nemajú.
Nezabúdajme na to, že deti sa učia prevažne napodobňovaním, takže si týmto tvoríme generačné riziká – pokiaľ si matka vydobila niečo, čo malo byť v jej gescii, ale núti to robiť niekoho iného, jej dieťa má vtlačený rovnaký nárok a rovnaký spôsob.
Čo deti potrebujú doma, aby im bolo dobre v škôlke ?
Ak je dieťa citovo nedosýtené, dosycuje sa s kýmkoľvek, kto je blízko neho. Deti potrebujú viac intimity – čo je nežný dotyk, záujem o vnútorné prežívanie a zdieľanie aktivít. Ani jedno nemá robiť učiteľka. Keď sa láska s dieťaťom pani učiteľka, nerieši obavu dieťaťa, že ho mama nemá dostatočne rada. Potrebujú pravidlá a pochopenie rodičov, že pravidlo je to, čo platí pre všetkých. A za tretie vľúdne a
trpezlivé vedenie – jednotne a dôsledne. Väčšina problémov s javmi ako je ADHD má korene v tomto.
Naučili sme sa pomenovať dôsledky a nepracovať s príčinami.
Čo je v tomto období pre dieťa, resp. rodinu ešte dôležité, aby sme to celé v pohode zvládli?
Okrem toho, čo sme už spomínali, je to naviac istota dieťaťa, že rodina funguje ako komunita, kde sa ľudia majú radi a tešia sa na seba, robia si to, čo majú radi a nerobia si to, čo radi nemajú. Rodinná klíma a jej kvalita je absolútne kľúčová hodnota. Nerobiť si zbytočne dusno, nechcieť hlúposti, cítiť sa s ostatnými užitočný… Deti by mail mať už pred nástupom do školy povedomie o povinnostiach, ktoré sú užitočné pre ostatných – napríklad pomáhať pri varení, podieľať sa na upratovaní, vymýšľať aktivity, … Mimochodom lepších „triedičov odpadu“ ako sú deti nenájdete.
Robia v ranom veku rodičia pri výchove opakovane nejaké chyby, ktorým je lepšie sa vyhnúť?
Na prvom mieste je to nezmyselné posluhovanie. Dieťa, ktoré sa naučí, že si nechá posluhovať, dokáže len nechať si posluhovať. A potom už býva neskoro. Ďalej je nezmyselné dávať deťom všetko. Deti si tvoria pocity hodnoty podľa vzorca, ktorý im dáme. Nedokážu im nič odmietnuť, kupujeme im nielen to, na čo si ukážu, ale vlastne i to, čo si vôbec nepriali. Človek sa dokáže radovať z jedného darčeka, ale deti ich dostávajú mnoho. Tým rozbíjame ich schopnosť tešiť sa a radovať. Nevieme pochopiť, že do 6 rokov vôbec deťom nepatrí do rúk telefón či tablet. Nielenže paralyzujeme vývoj tvorivosti, ale tiež meníme naše senzorické schopnosti, rozvoj jemnej motoriky…. Je toho mnoho. Nechápeme tiež, že deti do troch rokov potrebujú i pri sledovaní televízie pri sebe dospelého – nedokážu ešte odlíšiť skutočnosť od fantázie. A mali by sa pozerať len na jednu rozprávku.
Deti vôbec nepoznajú rozdiel medzi hladom a chuťou. Jedia to, na čo majú chuť –tento blahobyt tu nebude navždy. My dospelí máme deti pripraviť na život, a nie ako k skleníkovým kvetinám. Veľmi deťom ubližuje tiež to, že s nimi nedokážeme prežívať ich vzdor. Je to v skutočnosti proces vnútorného osamostatňovania, tzv. aktivácie zábran. Skúsme napomáhať deťom tvoriť vzťahy medzi súrodencami.
Akú úlohu by mal zohrávať otec?
Otec je v raných obdobiach detského vývinu predovšetkým oporou pre mamu. A jeho hlavná rola je, aby rešpektoval mamu. Teda „buďte jednotní a dôslední“ … Ďalšia rola otca je hodnotenie. Otec si má dieťa denne vypočuť a nechať ho predviesť, čo sa mu podarilo. A má ho pochváliť za to, čo mu predvedie. Tiež sa očakáva, že otec bude „láskavý tyran“. Inými slovami, že nebude domov nosiť dusno, ale bude trpezlivo a vľúdne trvať na svojom. Nič nie je horšie, ako keď deti s obavou počujú, že sa otec vracia domov. Otec je „zákon“ – čo sa sľúbi, musí sa aj splniť a čo tvrdí, že je správne, plní ako prvý. A nechce výnimky! A samozrejme, je ideálny pre prežívanie detského vzdoru.
Ako by mal podľa vás vyzerať režim rodiny, predtým, ako dieťa začne chodiť do škôlky?
Je to predovšetkým ustálený denný režim. Deti potrebujú mať niekoľko denných časových istôt, preto je treba, aby mali
režim, ktorý poznajú, ktorému rozumejú. Aj pri striedavej starostlivosti. Tu okrem rozvrátenej citovej situácie dieťaťa stále existuje riziko, že sa rodičia nedohodnú na rovnakom časovom režime. Je potrebné, aby boli niektoré deje počas dňa predvídateľné a v rovnakom čase.
Ranné a večerné intímne rituály. Deti sa potrebujú prebudiť do láskavého prijatia a večer zaspávať nasýtené láskavým prijatím. Preto väčšina detí večer nechce spať a vyjednávajú, že „ešte chvíľku, mami“, „ešte som smädný“, „chce sa mi cikať“… Každý túži zaspávať citovo sýty s nežným rituálom rozlúčenia pred zaspatím.
Ďalšia vec je
pravidelnosť v jedle. Dnešné deti nechápu rozdiel medzi hladom a chuťou na niečo. Takže jedlo by malo byť pre všetkých rovnaké a je sa to, „čo máme navarené“. A pokiaľ to nechce a tvrdí, že nie je hladné, bude to tam, pokiaľ hlad dostane. Nevytvárajme deťom nebezpečnú ilúziu o abstraktne vznikajúcom blahobyte. Deti by mali mať svoje povinnosti, ktoré robia ochotne pre druhých a sú tým užitočné. Na to sú najlepšie každodenné povinnosti v domácnosti.
No a bezpodmienečne by sa mali dostať
každý deň pravidelne von. Argument, že dieťa bolo vonku v škôlke, neobstojí. Materská škola je inštitúcia, takže všetko, čo sa tam robí, je vlastne výuka. Takže, ak sa deti v škôlke sánkujú, je to zábavná výuka. Zábava je to až poobede – s rodičmi vo voľnom čase. Pokiaľ je to možné, mali by absolvovať cestu do školy pešo. Jednak preto, aby sa otužovali a tvorili si vnútornú adaptabilitu na zmeny. Cesta do školy je minimálne optikou počasia každý deň iná a aby si vytvorili vnútorný pocit bezpečia – odkiaľ poznám cestu domov, tam sa nebojím.
Čo z toho, čo existovalo pred nástupom do škôlky, by sme mali zachovať a čoho sa naopak vzdať?
Samotný deň, kedy sa ide do školy, je už konkrétny predel. Takže vytváranie vnútornej zrelosti a pocitu pripravenosti, schopnosti sa trochu prekonať, schopnosť spolupodieľať sa na spoločnom dennom režime, a to hlavne rannom. Vzdávame sa možnosti „robiť si, čo chcem“. Škola má svoj režim a dieťa sa musí naučiť do nej vojsť, aj na to ho treba pripraviť a naučiť ho vzdať sa ilúzie slobody. No a rozhodne sa dieťa vzdáva pocitu absolútnej prednosti – rodičia majú svoj režim, hlavne ten pracovný a dieťa sa teda učí, že aj ostatní majú svoje potreby.
A čo také krúžky?
Deti by toho do šiestich rokov mali skúsiť čo najviac, aby si neskôr dokázali vybrať. Ale najlepšie s rodičmi, spoločne, radostne. Modelovať si doma z hliny, ísť sa prejsť na bicykli, naučiť sa pár slovíčok z angličtiny – to všetko sa dá robiť v režime rodiny. Samotná dochádzka do materskej školy je záťaž. Deti tam naviac mnoho aktivít robia a často ich potom popoludní robia znova. Nie, odporúčam mať rodinný režim minimálne do doby predškolského veku nastavený tak, aby sme si dieťa vyzdvihli zo škôlky čo najskôr a potom boli spolu. Teda aby išli von a niečo spolu podnikli. Nie záujmy, krúžky, záťaž – na to máme celý život… Je potrebné si uvedomiť, že do približne 6 rokov vytvárame deťom vnútorné podmienky pre úspešný alebo iný život. A to sa netvorí tým, že sa dieťaťu venuje niekto cudzí.
Podľa čoho spoznáme, že je dieťa preťažené
Predovšetkým podľa správania. Deti majú dve dosť jasne vyhranené formy správania – buď sú divoké, otravné, nezvládnuteľné, alebo naopak tiché, utiahnuté, plačlivé, ľútostivé. Je preto potrebné, aby sme so sladkosťami nakladali veľmi opatrne a to hlavne vo večerných hodinách – nadmerný cukor v organizme dieťaťa vedie k výbušnému , agresívnemu alebo príliš energetickému správaniu, ktoré si často krát nevieme odôvodniť. Je treba odlišovať, či je dieťa preťažené aktivitami alebo vnútorným tlakom. Niekedy dokonca oboma vecami. V prvom prípade je treba ubrať aktivity, v druhom prípade pridať nehu. No pozor na najkomplikovanejší jav, ktorý deti vyčerpáva stále – nenastavený alebo nedodržiavaný režim. Deti sú potom vyčerpané očakávaniami, ako sa veci budú diať.
Ako teda nestratiť a zlepšiť komunikáciu s dieťaťom ?
Otázka je už znakom toho, že poriadne doma nekomunikujeme ani pred nástupom do škôlky. Otázka rodiča má smerovať k prežitým zážitkom. Takže nie, „ČO bolo v škôlke“ ale „ako si sa MAL“, teda čo si dnes zažil. Je potrebné pýtať sa na to, čo deti prežili, čo sa im podarilo, nechať si to predviesť. Skúsenosť z materských škôl je dosť žalostná – deti bežia naproti rodičovi, v ruke majú vyrobený predmet a chcú sa pochváliť. Väčšina detí sa s rodičom neobjíme, nepobozká a jeho dielo zostane položené na skrinke v šatni. To, aký záujem o deti rodičia majú, poznajú pani učiteľky veľmi skoro – deti sa im derú do náručia, sedieť na kolená, potrebujú „doláskať“, všetko im chcú povedať a niekedy im nestačí to, že môžu byť len v tesnej blízkosti. To všetko sú črty detí, ktoré nepociťujú dostatočnú blízkosť rodičov. Ale pozor – deti dokonale napodobňujú, čo znamená, že pokiaľ dieťa samo hovoriť nechce, často je to preto, že sa doma proste rozprávať nevedia.
*Prebraté z: eduword.sk
Rozhovor Zuzany Gránskej s Jiřím Haldom, špeciálnym pedagógom a rodinným terapeutom so špecializáciou na deti predškolského veku.
